Technologický pokrok dnes umožňuje zamiešať karty na poli vývoja hier aj menším tímom. Nezávislá herná scéna tak naberá na sile a pomaly sa stáva bežné, že sa nám tu objavia indie či AA hry, ktoré by pokojne mohli konkurovať aj tým väčším. Podobnej šance sa chopilo islandské štúdio Myrkur Games. Vzniklo v roku 2016 a doteraz pracovalo na svojej prvej hre – lineárnej fantasy akčnej adventúre Echoes of the End.
Novinka zažiarila začiatkom leta na Future Games Show, kde sa ukázala v naozaj výbornom gameplay traileri. Na prvý pohľad pôsobila ako trojáčková akcia ošľahaná mágiou a hneď mi utkvela v pamäti. Potom sme o nej mesiac nepočuli, až dostala dátum vydania a pomerne v tichosti vyšla práve teraz v auguste. Keď som zistil, že ide o AA titul, dúfal som, že by sme sa mohli dočkať podobnej zábavy, akú nám minulý rok naservíroval za veľmi podobnú cenovku skvelý Flintlock: The Siege of Dawn.
S Echoes of the End je však situácia trochu zložitejšia. Budete sa síce baviť, ale pomerne rýchlo zistíte, že ľadovým islandským vývojárom chýba viac srdca. Na rad teda prichádza otázka, prečo tu všetky tie dobré nápady vo výsledku nemohli dopadnúť lepšie. Odpoveď sa pokúsime nájsť v riadkoch nižšie.
Fantasy honba za uneseným bratom
Príbeh Echoes of the End sleduje mladú čarodejnicu menom Ryn, ktorá je od narodenia obdarená darom magickej ruky. Vďaka nej má silné schopnosti a je predurčená k tomu, aby chránila svoj domov. Na scéne sa však objaví záhadná skupina mágov, ktorí majú so svetom svoje osobné plány a ako už býva zvykom, rozhodne nie sú dobré. Po tom, čo táto skupina unesie brata našej hlavnej hrdinky, začína honba za jeho nájdením.
Bezradná Ryn tak spája sily s učencom Abramom a vydávajú sa na strastiplnú cestu. V stávke je totiž napokon oveľa viac, než len nájdenie strateného brata. Dejová linka obsahuje prestrihové scény, ale snaží sa rozvíjať hlavne vďaka in-game dialógom medzi Ryn a Abramom. Z časti sa to vývojárom darí a vďačiť za to môžu hlavne dabingu, kde sa Ryn zhostila islandská herečka Aldís Amah Hamilton. Predtým zahviezdila napríklad v Senua’s Saga: Hellblade II, kde si za svoju rolu Ástríðr odniesla nomináciu na British Academy Games Award.
Problémom dejovej linky je však to, že pôsobí trochu generickým a rezervovaným dojmom. Scenáru chýba viac hĺbky a práce s mytológiou okolitého sveta. Vpred vás ženie hlavne postupný rozvoj postáv, ale ani ten nestačí na to, aby sa vám Echoes of the End dostalo pod kožu. Dej skôr slúži len ako také lepidlo, ktoré ničím neprekvapí, odsýpa vpred, ale veľmi rýchlo naň po dohraní zabudnete.
Dobre známa akčná adventúra
Po prvých krokoch v Echoes of the End na vás hra pomaly dávkuje jednotlivé mechaniky, aj keď sú vlastne veľmi dobre známe. Prakticky vás čaká mix toho, čo poznáte z iných lineárnych akčných adventúr z pohľadu tretej osoby. Spočiatku to celé začína lezením po stenách a skákaním. Potom príde na rad boj, kde Ryn zvláda krytie, ľahký úder a úskok. Toto celé sa kombinuje s jej magickou rukou, čo vo výsledku pôsobí veľmi efektne.
Základom je telekinéza, takže viete nepriateľov odhodiť, pritiahnuť k sebe, prípadne chytiť nejakú skalu a poslať ju plnou parou vpred ich hlave. Postupom času si však odomykáte aj nové schopnosti, kde pribudne ťažký úder a rôzne silnejšie, rovnako efektné hry s mágiou. Tie veľmi pekne spestrujú inak pomerne základný a strnulý boj, ktorý vlastne ničím neprekvapí a chýba mu viac agility. Celý čas ma dosť vyrušovalo hlavne krytie, ktoré nefunguje spoľahlivo tak, aby sa dalo kedykoľvek efektívne využiť.
Ryn totiž mečom nešerumuje tak rýchlo, ako by súbojový systém potreboval a počas úderu tlačidlo na vykrytie prakticky nereaguje. To znamená, že keď seknete, Ryn sa nevie kryť do momentu, kedy celý pohyb úderu nedokončí. Medzitým vás však môže nepriateľ trafiť a vy s tým nič neurobíte. Problém to je hlavne v prípade väčšej skupiny, kde asi najviac pocítite, ako súbojový systém drhne, čo spolu s nedostatkom many na mágiu značne sťažuje náročnosť.
Aj preto si Echoes of the End najviac užijete na príbehovej obťažnosti. Tá chyby súbojovému systému odpúšťa a nefrustruje kvôli nim natoľko, aby ste hru vypli a už sa k nej nevrátili. Na to, aby som mohol povedať, že súboje sú zábavné počas celej doby a patria k ťahúňom hry, bolo treba urobiť ešte aspoň dva kroky vpred. Aj keď sčasti pomáhajú celkom kreatívne podané súboje s bossmi, kde vás čakajú väčší a agilnejší nepriatelia.
Bežný mix totiž tvoria väčšinu hry len trolovia, vojaci a hmyz, čo sa pomerne rýchlo opozerá. Okrem lezenia a súbojov spolieha Echoes of the End aj na puzzle prvky, ktoré sú fakt vydarené a patria k tomu najlepšiemu, čo novinka ponúka. Autori sa snažia k tejto mechanike pristupovať kreatívne a veľmi efektne vyzerá aj použitie mágie. Ryn totiž dokáže hýbať predmetmi, manipulovať s časom a rozbitými časťami prostredia tak, že ich opätovne poskladá alebo zničí podľa potreby. Tým si otvára cestu vpred k ďalšiemu kroku.
S puzzle, rovnako, ako pri súbojoch, pomáha tiež spoločník Abram, ktorý dokáže zafixovať určité prvky. Hodí sa to napríklad v prípade, že zhodíte obrovskú kamennú stenu, po ktorej by sa však počas padania jej rozbitých častí dalo šplhať. Abram tieto časti zastaví a vy po nich môžete povyskakovať. Hádanky sa v hre pomerne dobre variujú a menia, takže v tomto smere odviedli Myrkur Games dobrú prácu prakticky skoro bez výhrad.
Rovnako dobre pôsobí aj dizajn prostredí a platforming, ktorý by som možno prirovnal k Jedi Fallen Order. Budete tu skákať po plošinách, liezť, prechádzať cez úzke medzery alebo sa hompáľať na lanách. Celkovo však Echoes of the End chýba viac odvahy a kreativity.
Skrátka niečo, čo by sme ešte nevideli, prípadne niečo menej otrepané, než mix všetkých mechaník, ktoré má dnes takmer každá akčná adventúra z pohľadu tretej osoby. A väčšinou sú zábavnejšie. Ono to síce na tých cca 13 hodín zabaví menej náročných hráčov, ale nie je to niečo, čo by vás prikovalo k stoličke a kvôli čomu by som sa na hranie po celom dni tešil. Väčšinu Echoes of the End som tak odohral len rutinne preto, že hru recenzujem a preto, že okrem nej som nemal po ruke nič lepšie, keďže sme mimo hlavnej sezóny.
Aj keď na druhej strane vďaka cenovke 35,99 eur (PlayStation Store) sa niektoré nedotiahnuté prvky či neduhy odpúšťajú ľahšie. V prospech Echoes of the End hrá aj druhá polovica hry, ktorá viac pritvrdí, je odvážnejšia a pomerne pestrejšia. Len škoda, že na to budete čakať niekoľko rutinných hodín.
Slušný fantasy vizuál
Ak ste zachytili prezentáciu Echoes of the End pred vydaním, iste mi dáte za pravdu, že novinka miestami svojim vizuálom pôsobí trojáčkovým dojmom. Má pekné modely postáv aj pôsobivé efekty a v niektorých momentoch dokáže fakt parádne zažiariť. Iné sú však trochu slabšie kazia to hlavne stereotypné prostredia. Prvé hodiny hra spolieha hlavne na kamenisté oblasti, skalnaté plochy, jaskyne či ruiny plné kameňov.
Stereotypný vizuál v tomto smere zachraňuje hlavne vydarený level dizajn, no po niekoľkých hodinách od úvodu som si už fakt želal zmenu. Tá síce prišla, ale len preto, aby sa opäť preklopila do horského prostredia a pevností ošľahaných s kameňmi či drevom. Pekne sa však pozerá na magické efekty počas bojov a vizuálne pôsobivo vyzerá hlavne telekinéza, keď hodíte jedného nepriateľa do druhého a zrazia sa hlavami.
Na druhej strane sú ale občas kostrbaté animácie a niekoľko technických problémov. Nie sú také hrozné, aby ste Echoes of the End nedohrali, ale vypichnúť ich musím. Asi dvakrát sa mi stalo, že sa niektorý z nepriateľov zasekol a nedal sa zlikvidovať, čo viedlo k reštartu. Sem tam zaštrajkovalo snímkovanie a stretnete aj zopár bugov. Každopádne s herným kódom som dostal aj list známych problémov, na ktorých oprave sa pracuje, takže by mohli byť odstránené ASAP.
Po technickej stránke máte na PS5 k dispozícii režim kvality a výkonu, kde jeden tradične spolieha na vyššie rozlíšenie, druhý na snímkovanie. Tých 30 fps ale často kolísali hlavne počas súbojov s viacerými protivníkmi, takže som sa celkom rýchlo prepol na výkon, ktorý je na tom podstatne lepšie a framerate štrajkuje len zriedka. Spomenúť treba ešte zvuk, kde vyniká hlavne dabing a sem tam to spestrí slušná orchestrálna melódia. Inak nič, čo by ste si zapamätali alebo čo by stálo za zmienku.
Verdikt
Echoes of the End zrejme svojou peknou prezentáciou zláka nejedného fanúšika akčných adventúr. Priznám sa, že ani ja som nebol výnimkou. Dúfal som, že sa z AA vôd opäť vynorí zábavná pecka a ja si jui užijem podobne, ako svojho času Flintlock: The Siege of Dawn. Pod povrchom tejto novinky sa však ukrýva málo originálna hrateľnosť, ktorá nie práve najlepšie kopíruje podobné žánrovky a zabaví skôr menej náročných hráčov.
Prakticky skoro všetko, čo vás tu čaká, ste už hrali niekde inde a väčšinou to bolo zábavnejšie. Ak je niečo, v čom Echoes of the End vyniká, tak sú to kreatívne puzzle elementy, zábavný platforming a schopnosti hlavnej hrdinky. Aj prastará mágia, ktorú Ryn ovláda, je však prikrátka na strnulé a nedoladené súboje, ktoré mechanicky nefungujú tak, ako by mali. Islandské štúdio Myrkur Games si síce svojou prvotinou neurobilo hanbu, ale čaká ho ešte kus cesty, kým dokáže zladiť svoje ambície s patričnou kvalitou na všetkých frontoch.
0 komentárov