Štúdio Supermassive Games je v posledných rokoch známe hlavne filmovo ladenými adventúrami v hororovom žánri. Ošiaľ okolo nich odštartoval svojho času Until Dawn, po ktorom prišlo The Quarry či niekoľko hier zo série The Dark Pictures. Práve tam, aj keď to nemá v názve, spadá aj aktuálna novinka, na ktorú sa pozrieme v dnešnej recenzii Directive 8020. Dejiskom hororu bude tentokrát lákavo pôsobiaci vesmír, kde sa Supermassive Games konečne snažili rozšíriť svoju overenú formulku (ne)hrateľnosti.
Vďaka tomu sa Directive 8020 malo priblížiť viac ku klasickým adventúram, než k sledovaniu interaktívneho filmu. Za mňa je toto veľmi dobrý krok, aspoň teda na papieri. V realite ide totiž skôr o krôčik. A čo ďalej? To si už rozoberieme v nasledujúcich riadkoch.
Príbeh a atmosféra: Inšpirácia kultovou Vecou (The Thing)
Dejová linka Directive 8020 nás vezme do temného a chladného vesmíru. Toto zasadenie prináša veľmi vítaný odklon od toho, čo nám Supermassive Games a séria The Dark Pictures servírovala posledné roky. Sledujeme posádku kolonizačnej lode Cassiopeia, ktorá pre ľudstvo hľadá nový domov na exoplanéte Tau Ceti f (nie, nie sme v univerze Marathon, ktorý sa odohráva na Tau Ceti IV). Zem sme si totiž opäť raz v budúcnosti zničili, a tak nám nezostáva nič iné, než hľadať, kde skloníme hlavu v hlbokom vesmíre.
Ako už býva zvykom, kolonizačná misia neprebieha hladko a veci sa zvrtnú hneď v úvode. Loď zasiahne meteorit, ktorý so sebou neprináša len fyzické poškodenie, ale oveľa väčšie problémy. Spolu s ním sa totiž k členom posádky dostáva aj neznámy mimozemský organizmus, schopný dokonale napodobňovať svoju korisť. Ak vám je táto premisa povedomá, určite ste videli kultovú Vec (The Thing). Inšpirácia je však v tomto prípade čerpaná veľmi umne a Directive 8020 si ide skôr vlastnú cestu.
Cieľom bolo vytvoriť napínavý sci-fi horor s miestami až klaustrofobickou atmosférou, ktorý postupne stojí na neustálej paranoji a nedôvere medzi postavami. Realita je však taká nemastná-neslaná. Dobrú príbehovú adventúru si predstavujem tak, že ma vtiahne od úplného úvodu. V prípade Directive 8020 sa to bohužiaľ nepodarilo. Kým sa veci naplno rozbehnú, dejová linka sa vlečie a pôsobí pomerne nudným dojmom. Nevyvážené tempo spôsobuje, že príbeh naberie obrátky až niekde v druhej polovici hry, čo je naozaj škoda.
O to viac, že príbeh zahŕňa rozhodnutia, ktoré majú váhu. Supermassive Games vás dokonca tentokrát nechajú naplno preskúmať možnosti scenára a jeho cestičiek. To všetko vďaka mechanike zvanej Turning Points, reprezentujúcej akési pretáčanie času. Vďaka tomu sa môžete opätovne vrátiť k fatálnym rozhodnutiam, vybrať si inú možnosť a preskúmať ďalšie vetvy deja Directive 8020 bez nutnosti hrať celú hru odznova. Aj keď znovuhrateľnosť je tu naozaj vysoká a ďalší prechod môže byť značne iný, než ten prvý.
Každopádne za mňa, keďže nemám veľa času nazvyš, je Turning Points fakt dobrý krok a umožnil mi objaviť z deja podstatne viac. Mechanika pretáčania pekne motivuje k objavovaniu. Ak však patríte k hororovým puristom, chcete si vychutnať absolútnu váhu rozhodnutí a nebojíte sa fatálnych následkov v podobe smrti konkrétnej postavy bez možnosti návratu, Turning Points sa dá aj úplne vypnúť alebo ignorovať. Na svoje si tak prídu hráči s rôznym prístupom k hraniu. Dôraz na fatálne rozhodnutia treba určite pochváliť, pretože smrť číha na každom kroku a niekedy dokáže fakt prekvapiť.
Príbeh Directive 8020 by mal byť hlavným ťahákom hry, ale okrem slabého tempa ho sťahujú dolu aj postavy. Pôsobia nevýrazným dojmom a keď mám byť úprimný, osobne si ma nezískala ani jedna z nich. Bolo mi tak prakticky jedno, kto kedy zahynie a dokonca som to niektorým prial čím skôr. A to herecký ansámbel obsahuje aj také mená ako Lashana Lynch, ktorú môžete poznať ako prvú ženskú verziu 007 z bondovky No Time to Die (2021).
Bohužiaľ ani k nej som si nenašiel cestu. Problémom boli tiež miestami zvláštne reakcie postáv či nekonzistentné, priam monotónne herecké výkony. Mám na mysli napríklad situácie, kedy postavám ide o život a správajú sa tak, ako keby sa ani nechumelilo. Najväčším lákadlom tak zostáva prakticky iba sci-fi atmosféra a niektoré lepšie momenty v druhej polovici hry. Len od toho nečakajte veľký horor, pretože mimo pár lacných jump-scares tu veľa strašidelných momentov nebude a pocit strachu tu takmer chýba.
Značný podiel na tom má určite antagonista hry, ktorým je mimozemská mutácia schopná zhostiť sa členov posádky. Tí však mimo toho, že zabíjajú, nepôsobia nijak zvlášť strašidelne. A to je opäť škoda, pretože Dead Space, Alien Isolation či The Callisto Protocol dokazujú, že hrôzy vo vesmíre môžu vyzerať fakt desivo. Directive 8020 je na to priam stvorené, ale aj napriek slušnej atmosfére svoju šancu nepremenilo.
Hrateľnosť Directive 8020: Skutočná evolúcia alebo márna snaha?
Hororové adventúry z dielne Supermassive Games by sa s trochou uštipačnosti dali nazvať skôr filmami, ktoré občas preruší možnosť voľby, QTE moment či walking pasáže. Aj vďaka tomu tieto počiny rozdeľujú hráčov na dva tábory a buď ich milujete, alebo nenávidíte. Hejt v druhom prípade má na svedomí s najväčšou pravdepodobnosťou fakt, že si tu veľmi nezahráte. To sa však v Directive 8020 mení k lepšiemu, aj keď len veľmi mierne.
Napriek tejto snahe, tak po stránke hrateľnosti čakajte skôr malú evolúciu než úplne diametrálne odlišný zážitok. Directive 8020 nie je survival horor ani akcia a zostáva verné žánru filmových adventúr. Len ho konečne rozširuje do niečoho viac, než obyčajného sledovania prestrihových scén s občasným prerušením na krátku chôdzu či malú interakciu. Supermassive Games majú tentokrát aktívnejší prístup, vďaka čomu získate väčšiu kontrolu nad postavami.
Grom hrateľnosti je prieskum temných chodieb lode Cassiopeia. V Directive 8020 sa tak budete prepchávať cez úzke otvory, plaziť v šachtách či hľadať konkrétne predmety, napríklad poistky, ktoré treba vložiť do modulu vypnutých dverí, čím ich aktivujete. V iných prípadoch sa zas pri otváraní dverí spustí mini-hra, kedy musíte v správnom čase na kruhovej ponuke stlačiť R2 v troch intervaloch. Toto všetko sú veľmi logicky zakomponované hrateľnostné prvky, ktoré pekne oživujú cinematickú adventúru.
Ešte ďalej v Directive 8020 zachádza prítomnosť stealthu, kedy sa budete zakrádať a ukrývať za predmety v okolí, aby vás neodhalila hrozba. Toto je v prípade Supermassive asi najväčší evolučný krok, aj keď zostal niekde na polceste. Stealth je totiž len základný a obmedzený na pomalý i zrýchlený pohyb, bez akýchkoľvek zaujímavých možností. Ak nerátam aktiváciu terminálu na diaľku cez váš palubný náramok, čím odvediete pozornosť.
Nepomáha mu ani AI nepriateľov, ktorých pohybové cesty sú značne zjednodušené a je veľmi ľahké sa im skrývať. Až by som povedal, že predstavujú minimálnu, resp. skôr žiadnu hrozbu. Pocit napätia počas stealth pasáží kazí tiež fakt, že keď vás nepriatelia uvidia, neznamená to fatálne následky. Spustí sa veľmi jednoduchý QTE súboj, po ktorom sa môžete pokojne ukrývať ďalej. Stealth je v dnešnej dobe už oveľa ďalej, takže jeho prítomnosť v Directive 8020 nebudem s nadšením ospevovať, ako niektoré vybrané recenzie.
Je škoda, že sa ho vývojári nesnažili spracovať hlbšie, a že až trestuhodne nevyužívajú mechaniku rozbitého skla. Stealth by do Directive 8020 fakt veľmi dobre zapadol, ale namiesto toho sa akurát tak rýchlo ohrá. Z objektívneho uhla pohľadu je skrátka generický a príliš jednoduchý, priam ohlodaný na kosť. Hrateľnostnú evolúciu v Directive 8020 by som rozhodne uvítal, ale vo výsledku dopadá veľmi rozporuplne. Povedal by som, že podobne ako snaha o uľahčenie náročnosti v Saros, pri ktorej som nepochopil, pre koho vlastne je.
Aj pre Directive 8020 platí, že fanúšikovia Supermassive Games viac gameplayu nepotrebujú. No a pre hráčov, ktorým vadil pasívny prístup štúdia, to stále určite nebude dosť na to, aby ich tento sci-fi horor zlákal. Takže buď sa na to vykašlime, alebo to nabudúce urobme poriadne. Nepochybujem totiž, že keď sa nám gameplay krivka bude vyvíjať k lepšiemu, ešte jedna či dve hry, a konečne dostaneme to pravé orechové na všetkých frontoch. Len sa toho netreba báť.
Grafika, zvuk a technický stav na Unreal Engine 5
Directive 8020 beží na Unreal Engine 5, takže môžete čakať veľmi slušný vizuál. Dojem robí nasvietenie, spracovanie prostredia aj mrazivo blikajúce chodby. Pekne detailné sú tiež modely postáv a dobrý je aj celkový technický stav. Nezaznamenal som žiadne výrazné poklesy snímkovania či iné problémy. Snahu o realizmus však kazia tvárové animácie. Mimika postáv pôsobí pomerne zastaralým, až plastikovým dojmom a vytkol by som aj repetitívne pôsobiace prostredie, keďže veľa chodieb vyzerá podobne.
Naopak slušný je zvuk. Dabing síce znie nekonzistentne, ale zvyšok audia v Directive 8020 má ten správny rizz. Na soundtracku sa dokonca blysne niekoľko veľmi slušných skladieb, a zvlášť úvodná je fakt dobre zapamätateľná.
Verdikt
Directive 8020 mohlo byť veľkým osviežením pre sériu The Dark Pictures. Supermassive sa pokúsili obohatiť svoju osvedčenú formulku interaktívnych filmov o aktívnejšiu hrateľnosť a hru zasadili do atraktívneho prostredia chladného vesmíru, inšpirovaného kultovým filmom The Thing. Pekným oživením je aj mechanika Turning Points, vďaka ktorej môžete preskúmať dôsledky vašich činov kedykoľvek počas hrania. Páčil sa mi aj slušný vizuál na Unreal Engine 5 a fakt, že rozhodnutia majú reálnu váhu.
Na druhej strane, hra bohužiaľ výrazne dopláca na viacero nedostatkov, vrátane storytellingu. Potenciál v tomto smere zráža nezvládnuté tempo aj nekonzistentné herecké výkony, ktoré sa nie vždy úspešne snažia vdýchnuť život nevýrazným postavám. Navnivoč z môjho pohľadu vychádza aj snaha posunúť hrateľnosť, pretože generický stealth so slabou AI dnes už nie je žiadne terno. Directive 8020 je tak veľmi rozporuplným zážitkom bez výraznejšej hororovej zložky, ktorý mal rozhodne na viac.
Ve všem souhlasím. Nejvíc mi vadilo za 1) že díky inspiraci z The Thing jsem ztratil moment překvapení o co tam půjde a za 2) že kromě té nové postavy studio vzalo fakt téměř všechny modely postav z předešlých her (a to i v některých scénách ve videologu) a zůstal jim i jejich charakter. 🫣 Vždycky měli originální postavy nové a tady posbíralo studio (asi aby ušetřili za motion capture nových herců) co mělo a prásk to tam. Sledovat tak Trappera s prokurátorkou z HIDDEN agendy a postavy z Devil in Me nebo Little Hope tak to mě fakt nebavilo. Druhou půlku hry zachránila akce svižný spád. Díky Bohu. V první polovině jsem totiž celkem litoval že jsem koupil hru 😅
Hej, ten model ich príbehových hororových adventúr je už ohratá pesnička. Toto mohol byť veľmi potrebný krok vpred, ale namiesto toho je výsledok niekde v šedej zóne a vlastne to až tak nie je ani horor. Škoda škoda.